Ako v Číne vyraziť do mesta, ak máš dlhý prestup

Čaká ťa v Číne niekoľkohodinový prestup a chceš si ísť pozrieť mesto? Tak to si na správnej adrese! V tomto článku sa dozvieš, čo si treba pred cestou vybaviť, ako funguje vstup na územie Číny a akú procedúru je potrebné absolvovať na letisku, než ťa z neho pustia von. Pokračovať budeme aplikáciami, ktoré si budeš musieť nevyhnutne nainštalovať a vedieť ovládať. V závere ešte spomeniem, aké bizáry sme videli v meste Guangzhou a aký dojem v nás Čína zanechala.

Na úvod len poviem, že bude to komplikované, ale bude to stáť za to! Návštevu Číny (aj keď len niekoľkohodinovú) treba vopred poriadne naplánovať. Na rozdiel od mnohých iných krajín sa sem nedá len tak prísť a po pristátí začať rozmýšľať, kam pôjdem a čo budem robiť. Ak sa chceš vydať čo i len kúsok za brány letiska budeš potrebovať e-simku (čínske mobilné dáta), mapy, prekladač a digitálnu peňaženku. Ale poďme pekne po poriadku :-)

Ako sme sa ocitli v Číne?

Na marec 2025 sme ulovili lacné letenky na Bali s odletom z Budapešti a len jedným 12-hodinovým prestupom v čínskom Guangzhou (v oboch smeroch). Prestupy sa mali uskutočniť počas dňa, čo nám dávalo skvelú príležitosť vyraziť do mesta.

O meste Guangzhou (u nás tiež nazývané Kanton) sme však nikdy ani nepočuli a čudovali sme sa pri zistení, že má okolo 18 miliónov obyvateľov. Naša prvá cesta do Ázie a hneď si trúfame na takéto čínske mega mesto? Brali sme to ako poriadnu cestovateľskú výzvu! Nechceli sme nechať nič na náhodu, a tak sme sa poriadne pripravili. Nad plánovaním tohto niekoľkohodinového výletu sme strávili hádam viac času než nad trojtýždňovou dovolenkou na Bali.

Režim vstupu do Číny. Budeš potrebovať víza?

Prvou náročnou úlohou bolo vyznať sa v spleti informácií ohľadom režimu vstupu. Čím viac článkov sme k tejto téme prečítali, tým viac sme bolo zmätení, pretože pre Čínu aktuálne existuje viacero režimov vstupu a ešte k tomu sa aj mierne líšia pre Česko a Slovensko. Nižšie sa teda pokúsim zhrnúť informácie, ktoré sme získali, a doplním naše skúsenosti z Guangzhou.

Na úvod v skratke – ak v Číne iba prestupuješ a chceš si na chvíľu vyjsť do mesta, víza riešiť nepotrebuješ. Príslušníci vybraných krajín (medzi ktoré patrí aj Slovensko a Česko) môžu využiť 72-hodiný bezvízový tranzit s tým, že neopustia provinciu, do ktorej prileteli. Samozrejmosťou je mať pas s platnosťou ešte minimálne 6 mesiacov a okrem toho musíš mať kúpenú aj letenku preč z Číny.

Okrem tohto režimu existuje aj 144-hodinový režim bezvízového tranzitu, avšak ten má trochu odlišné podmienky a pre náš krátky prestup bol bezpredmetný. Pre českých občanov by dlhší pobyt znamenal nutnosť vybavenia víz, ktoré aktuálne stoja 1100 Kč.

Pre Slovákov sú podmienky aktuálne voľnejšie – do 31.12.2025 platí možnosť 30-dňového bezvízového vstupu. Zjednodušene povedané, ak by do konca tohto roka tvoj pobyt v Číne nepresiahol 30 dní, víza riešiť nemusíš. Aké pravidlá budú platiť od roku 2026 zatiaľ nie je jasné. Aktuálne podmienky vstupu si každopádne určite over na stránkach slovenského Ministerstva zahraničných vecí (alebo českého MZV).

72-hodiný bezvízový tranzit. Ako postupovať na letisku?

Po pristátí stačí najprv nasledovať dav. Predpokladám, že každé letisko je členené podobne a treba spozornieť, až keď začneš byť zmätený, kam vlastne ísť. V určitom bode prídeš k miestu, kde budeš mať na výber tri možnosti:

• Prvou je nasledovať smerovníky „Transit“. Tie využijú osoby, ktoré v Číne len prestupujú, neplánujú opustiť letisko a takto sa dostanú do letiskovej tranzitnej zóny.

• Druhou možnosťou je nasledovať Číňanov, ktorí pravdepodobne nikam neprestupujú a mieria na pasovú kontrolu. Keďže Slováci môžu aktuálne v Číne využívať 30-dňový bezvízový styk, teoreticky stačí z letiska vyjsť len cez túto pasovú kontrolu (neplatí pre Čechov).

• Nás bude zaujímať tretia možnosť, a to smerovníky 72/144-hour transit. Sem určite musia zamieriť Česi a aj ako Slovenka som touto zónou radšej prešla, pretože samotní Číňania boli dosť zmätení z toho, čo pre mňa vlastne platí. A aj tak by som musela čakať na Martina, ktorý zdržoval tým, že je Čech :D

Na letisku v Guangzhou to fungovalo tak, že smerovník 72/144-hour transit nás doviedol k pultíku, kde nám zamestnankyňa letiska dala vyplniť dva papiere, kde sme zadali v podstate to isté – naše osobné údaje a údaje o lete z Číny. Jedným z týchto papierov bola modrá arrival card, ktorá sa pred pristátím zvykne rozdávať v lietadle. Odporúčam mať pri sebe pero, postupne sa pri nás nahromadilo dosť ľudí a my sme boli jediní, koho napadlo zobrať si z domu funkčné písacie potreby.

Následne sme sa postavili do rady k pultíkom s nápisom „Temporary Entry Permit Application“. Martinovi opečiatkovali vyplnené papiere a mňa poslali na pasovú kontrolu s tým, že Slováci týmto prejsť nemusia (vďaka 30-dňovému bezvízovému vstupu). S Martinom sme sa teda spolu vybrali na pasovú kontrolu, kde nám ešte zobrali odtlačky prstov, a potom sme už letisko mohli opustiť.

Celá táto procedúra zabrala necelú hodinu. Časová náročnosť záleží od množstva ľudí, ktorí sa tiež chystajú do mesta – pri oboch našich cestách ich bolo relatívne dosť a zamestnanci letiska sa pri pečiatkovaní nikam neponáhľali. Našou výhodou bolo, že sme v rade stáli medzi prvými.  

K tejto téme odporúčam pozrieť toto krátke video, ktoré v podstate zhŕňa všetko, čo som práve popísala. Na iných letiskách bude proces viac-menej podobný a pred cestou nám video pomohlo predstaviť si, čo nás na letisku bude čakať. 

Aký dlhý by mal byť prestup v Číne, aby som sa stihol pozrieť do mesta?

To samozrejme záleží od mesta, v ktorom sa nachádzaš, a kam presne v ňom máš namierené. Treba poriadne zvážiť nasledovné trvania:  

• dostať sa cez kontroly z budovy letiska: cca 1 hodina

• cesta z letiska do mesta: 1-2 hodiny, záleží kam sa chceš dostať a akou dopravou

• čas na mieste: aspoň zopár hodín

• cesta z mesta na letisko: opäť zhruba 1-2 hodiny

• dostať sa na letisku cez kontroly až ku gatom: cca 1 hodina

• časová rezerva: aspoň 2 hodiny (pre odvážnejších menej)

Za mňa je teda potrebný minimálne 8-hodinový prestup, mať k dispozícii 10-12 hodín je úplný ideál. Dôležité je tiež zvážiť, či sa prestup nekoná v noci. Ak by si do mesta vyrazil podvečer, uprostred noci je problematickejšie dostať sa na letisko a oplatí sa mať zistené odkedy dokedy v danom meste jazdí metro alebo iná hromadná letisková doprava. 

Aké aplikácie MUSÍŠ mať nainštalované, aby si v Číne prežil?

Vráťme sa na začiatok, a teda do obdobia, než vôbec do Číny odletíš. Na naše počudovanie tu mnoho vecí funguje online – nepotrebuješ si nikde meniť peniaze ani kupovať lístky na metro. Avšak treba byť na ich systém pripravený, preto v článku Digitálna výbava do Číny – návod k aplikáciám, bez ktorých nespravíš ani krok podrobne preberám appky, ktoré si bezpodmienečne musíš nainštalovať a sprevádzkovať ešte doma. Na letisku pravdepodobne nebudeš mať čas zisťovať, ako pridať platobnú kartu do digitálnej peňaženky alebo ako si zaobstarať lístky na metro.

Naše poznatky z Guangzhou

Čína bola vlastne prvá krajina, ktorú sme s Martinom navštívili v Ázii. A bol to naozaj úplne iný svet. Keď sme sa prvýkrát vynorili z metra, mali sme pocit, že sme sa teleportovali na inú planétu – všade boli divné znaky, gigantické budovy, skútre na chodníkoch, tancujúce babičky a natáčajúci sa tik-tokeri.  V nasledujúcich bodoch zhŕňam naše najzaujímavejšie poznatky:

• Po pár hodinách si človek zvykne, že nerozumie absolútne ničomu – výhodou bolo, že takto na nás nemohli vplývať ani žiadne reklamy. Bolo to ako návrat do detstva, kedy človek ešte nevedel čítať.

  

• Ani v niekoľkomiliónovom meste nehrajú dopravné pravidlá príliš veľkú roľu. Chodci na prechode nečakajú na zelenú a radšej sa vrhnú do premávky.

• Spaľovací motor sme v Guangzhou nezahliadli, drvivú väčšinu áut tvoria elektromobily. Doprava tak bola síce hustá, ale  relatívne tichá.

• Po chodníkoch sa pohybuje viac skútrov ako ľudí, treba byť fakt obozretný, aby vás niektorý z nich nedal dole.

• V meste boli na každom kroku verejné toalety. V Číne je oveľa bežnejší turecký záchod, dokonca aj na letisku boli na dámskych toaletách asi len 3 klasické záchody a zhruba 10 kabínok s tureckým wc.

• Vedela som, že v Číne je veľa kamier, ale to množstvo ma aj tak prekvapilo. Aj v tej najpofidérnejšej uličke je kamera, na ktorej visia ďalšie dve.

• Centrum Guangzhou vyzeralo ako taká megalomanská a futuristická Čína z propagandistického videa, avšak to bol len taký malý moderný ostrovček. V širšom okolí už bol na uliciach bordel, miestami smrad a budovy pôsobili ošarpane a špinavo. Zaujalo nás však, že na uliciach sme nevideli ani jediný grafit.

  
  
  

  

  

  
  
  

• Bielych turistov by sme v Guangzhou spočítali na prstoch jednej ruky. Stretli sme ich zopár na Canton tower, ale mimo centra neboli vôbec. Trošku sme teda vytŕčali z davu – nielen farbou pleti, ale aj doslovne, keďže sme s Martinom obaja celkom vysokí. Mladší ľudia na nás nehľadeli, zato tí starší si nás neskrývane premeriavali pohľadom. Tipujem, že za život veľa bielych ľudí nestretli.

• Prekvapilo nás množstvo stromov a zelene, ktoré boli všade, kde sme sa pohybovali. Bez nich by tam v lete mali neznesiteľné horúčavy – nám sa tam v marci podarilo vystihnúť deň, kedy bolo 28 stupňov a bolo nám teda sakramentsky horko. V lete je v Guangzhou bežne okolo 35 stupňov a vysoká vlhkosť.

• Musím uznať, že Číňania vedia, ako robiť pekné parky. Tie mali naozaj čisté, upravené a farebne zakvitnuté. V každom parku sme natrafili na skupinu dám, ktoré nacvičovali nejakú tanečnú choreografiu, a pánov trénujúcich bojové umenie.

  
  
  

  

  
  
  

• O jeden deň sme prešvihli nejaký ich miestny jarmok. Videli sme už len, ako spratávajú stánky s fotkami pečených holubov. Ach jaj, takú gurmánsku udalosť sme prešvihli!

• Metro bolo zážitkom samo o sebe. Nastúpili sme doň ešte na letisku a sedelo v ňom len zopár ľudí. Bol pondelok ráno pred ôsmou hodinou a keď sa dvere metra otvorili na ďalšej zastávke, ľudia vtrhli do vagóna behom, aby si ukoristili miesto na sedenie. Keď sme sa po hodinovej ceste chystali vystúpiť v centre, dôkladne sme kalkulovali, ako to spraviť, aby nás naši spolucestujúci neušliapali.

• V Guangzhou sa pri orientácii na angličtinu nedalo veľmi spoliehať. Smerovníky aj s anglickými nápismi boli len úplnom centre v blízkosti Canton tower – najväčšej turistickej atrakcie mesta. Zastávky metra však v angličtine boli  (našťastie).

  

• Na jedlo sme zamierili do nákupného centra, kde sme dúfali, že si zvládneme nejak objednať. Pred každou reštauráciou stáli takí tí pozývači, čo vás majú nalákať dnu, avšak nám sa nikto neprihovoril. Neviem, či len nevedeli po anglicky, alebo sa nás báli osloviť.

• Nikde samozrejme nemali menu v angličtine, tak sme si nakoniec sadli do reštaurácie, kde mali aspoň obrázky jedál, podľa ktorých sme si vybrali (mne aj tak priniesli niečo iné). Nákupák bol v podzemí a akosi nám nedošlo, že tu nebude mobilný signál potrebný na zaplatenie účtu. WiFi v reštaurácii síce mali, ale nefungovala. A tak sme asi pol hodinu strávili pokusmi o pripojenie sa na dáta, aby sme zaplatili účet cez aplikáciu Alipay (v Číne sa neplatí kartou ako u nás).

• Čo na mňa pôsobilo veľmi negatívne, boli mobilné telefóny. Ak si myslíte, že u nás sú všetci na mobiloch, choďte sa pozrieť do Číny. Tam boli ľudia k tým telefónom úplne prilepení. V metre sa spolu nikto nebavil a keď sme sa rozhliadli, 90 % ľudí zízalo do mobilu. Až sme si chvíľu mysleli, že rozprávať sa tam je zakázané. Pred Canton tower sa zase konala hitparáda fotenia – od pózujúcich dôchodkýň po tancujúcich tik-tokerov. Celkom bizár :D

Čo vidieť v Guangzhou?

Zjednodušene povedané, okrem Canton Tower v podstate nič. Ako hovorí jeden náš kamarát, ktorý sem chodieva na služobky – kvantita neznamená kvalitu. Pred cestou som sa snažila v Guangzhou nájsť nejaké turisticky zaujímavé miesta, ale mesto žiadnymi zaujímavými pamiatkami neoplýva.

Počas cesty na Bali sme si teda v Číne dali za úlohu dostať sa z letiska do mesta – pochybovali sme totiž, či sa nám to vôbec podarí. Keďže všetko išlo prekvapivo hladko, náš prvý poldeň v Guangzhou sme strávili objavovaním uličiek, parkov a miestnych bizarností v širšom okolí centra mesta. Za zmienku určite stojí Sha Mian Park plný rozkvitnutých hortenzií a domčekov pripomínajúcich koloniálnu architektúru.

Cestou z Bali sme si to namierili do centra mesta a na Canton tower, ktorá bola medzi rokmi 2010-2012 najvyššou budovou sveta. Oproti našej prvej návšteve sme mali pocit, že sme v úplne inej krajine. Všade bolo čisto, dva listy v parku zametalo tak 10 zamestnancov, z rozhlasu znela upokojujúca jemná melódia. V centre mesta sa týčili obrovské moderné mrakodrapy, kvetmi vyzdobenou lávkou pre peších sme sa cez rieku dostali až ku Canton tower.

V tejto 600-metrov vysokej veži sa na najvyšších poschodiach nachádza niekoľko vyhliadok. Okrem toho si k vstupenke môžete priplatiť viacero zaujímavých zážitkov. Okolo vrcholu obieha najvyššie položená bubble-tram na svete (niečo ako pozemná lanovka s okrúhlymi kabínkami). Ak máte radi lunaparky, na vrchole veže môžete zažiť voľný pád – atrakcia, ktorá sa nachádza vo väčších zábavných parkoch aj u nás. Vo výške 600 metrov je tento zážitok asi ešte o niečo intenzívnejší. Pre milovníkov adrenalínu tu tiež majú Sky walk – človek je lanom pripútaný ku konštrukcii, ktorá obieha okolo veže, a prechádza sa po relatívne úzkej lávke bez zábradlia.

Nám zrovna nevyšlo na Canton tower počasie, bola hmla a mierne poprchávalo. Voľný pád a Sky walk tak boli v ten deň zatvorené, ale vyskúšali sme aspoň bubble-tram. A bolo to super! Kabínky sa hýbali pomaličky, ale keď sme sa nahli ku sklu, pod nami nebolo najbližších 600 metrov vôbec nič.

Let do Budapešti sme mali až v noci a tak sme na vyhliadkach ešte chvíľu pobudli, aby sme si pozreli mesto za tmy. To bolo hádam ešte zaujímavejšie ako cez deň, vysvietené ako a Vianoce, ale za cenu poriadneho svetelného smogu.

Záver

Z Číny sme mali najprv zmiešané pocity. Je pravda, že Číňania nie sú práve najpriateľskejší ani najusmievavejší, a keď sa k tomu pridá jazyková bariéra, je vcelku náročné si čo i len objednať v reštaurácii alebo sa niekoho spýtať na cestu. Ak by sa nám niečo stalo a potrebovali by sme si napríklad zavolať záchranku, úprimne fakt neviem, ako by sme to spravili.

Bola to však poriadna cestovateľská výzva a s odstupom času si hovorím, že do Číny sa chcem určite ešte niekedy vydať – rada by som si pozrela národné parky a niektoré bizarné mestá. Cestovanie tu uľahčuje aspoň bohatá dopravná infraštruktúra, keďže požičanie auta je vcelku komplikovaná záležitosť. Martin je síce skeptický, ale ja ho určite presvedčím!