Výsadek s Expedition Clubom

Po absolvovaní tábora pre dospelých som začala premýšľať, akú ďalšiu hovadinu zase vymyslím. Zanedlho nato mi pri prezeraní webu Expedition Clubu „cvrnknula do nosu“ výprava s názvom Výsadek. Dostali ma hneď úvodným popisom: „Znáš ten pocit, kdy se probudíš a netušíš, ve které zemi právě jsi? Neznáš? S Expedition Clubem to můžeš zažít!“ To znelo ako niečo, čo fakt potrebujem! Zostávalo už len to najťažšie – presvedčiť o tom aj Martina...

Po vyhrážkach, že sama tam určite skončím mŕtva niekde pod mostom, Martin na môj skvelý nápad nakoniec pristal. Psychicky sme sa tak mohli začať pripravovať na predĺžený víkend 1.-4.5.2025.

O čom je výsadek?

V Brne nasadneš do dodávky a v noci sa presunieš do inej krajiny - niekam v rámci Európy. Prvý deň sa cestou zvykne zastaviť na nejakom zaujímavom mieste (hrad, kopec, jaskyňa a pod.), naposledy sa spolu najesť a podvečer začína samotný výsadek.

Kapacita výpravy býva 8 osôb, takže vás po dvojiciach vysadia obvykle v štyroch menších dedinkách blízko seba. Tu dostaneš obálku s fotografiou cieľového miesta a papier s bodovanými úlohami, ktoré môžeš po ceste plniť (v rámci výsadku súťažíš s ostatnými dvojicami nielen v tom, kto bude v cieli prvý, ale body z týchto úloh ešte dokážu zamiešať poradím). V obálke sa nachádzajú aj ďalšie dve menšie obálky s názvom cieľovej destinácie a s mapou. Ak ich však otvoríš, o nejaké bodíky tým prídeš. 

Prvý večer musíš zostať na mieste/v dedine, kde ťa vysadili, presúvať sa začínaš až na druhý deň po východe slnka. Na príchod do cieľa máš 48 hodín. A takmer by som zabudla na to najlepšie! Počas tejto doby nemôžeš používať telefón, mapy a ani žiadne peniaze (teda môžeš, ak si ich nejako zarobíš). Ak by sa ti do cieľa predsa len nedarilo dostať a niekde by si sa zasekol, môžeš použiť telefón a zavolať delegátke, nech pre vás príde. Takýto krok však znamená diskvalifikáciu.

Po dvoch dňoch nabitých zážitkami sa všetci stretnete v cieli, a tak ako aj my, si pravdepodobne do noci budete vykladať, čo sa vám na cestách prihodilo.

Expedition Club organizuje výsadky niekoľkokrát do roka, obvykle na jar a na jeseň. Chodí sa na rôzne miesta, ktoré sa raz za čas môžu opakovať. Preto je možné, že moja skúsenosť s touto výpravou a skúsenosť niekoho iného môžu byť úplne odlišné.

Ako prebiehal náš výsadek?

SPOILER ALERT: Na nasledujúcich riadkoch neprezrádzam presné miesta, kde sme sa pohybovali, avšak približujem, čo sme zažili a aké úlohy sme plnili. Z môjho rozprávania a fotiek je však možné krajinu poľahky vydedukovať. Ak nad účasťou na výsadku uvažuješ a chceš zostať v sladkej nevedomosti, túto kapitol radšej preskoč a presuň sa na Moje úprimné hodnotenie zájazdu :-)

V stredu večer sme sa s ostatnými výsadkármi stretli pred expedičnou klubovňou a nalodili sme sa do dodávky. Keď sme zamierili na Bratislavu, začali sme tušiť, že do Poľska asi nejdeme. S Martinom sme sa vzájomne upokojovali, že výsadek je ešte ďaleko a najprv nás čaká deň plný objavovania.

Vo štvrtok doobeda sme sa ocitli na hraniciach dvoch štátov na tejto stredovekej pevnosti. Tušíš, kde sa nachádza?

Z pevnosti nám to ešte pár hodín trvalo do finálnej destinácie. V bližšie nešpecifikovanom meste sme si všetci spolu dali poslednú večeru, ochutnali sme nejaké miestne špeciality a pivko.

Zastavili sme sa na pumpe dokúpiť vodu a tu nastal bod zlomu, kedy sme z fázy „mierne vystresovaní“ prešli do fázy „tesne pred infarktom“.  Do tohto momentu sme si hovorili, že to celé určite nejak zvládneme a miestečko na kempovanie sa prinajhoršom bude dať nájsť kdekoľvek. Keď nám však naša sprievodkyňa Marťa nariadila, aby v aute každá dvojica nechala všetko jedlo, stan, jeden spacák a jednu karimatku, pomyslela som si, že to je fakt v prdeli  :D

Premýšľajúc komu len mohlo napadnúť prihlásiť sa na takú blbosť. A ešte za to aj platiť.

Tak čo už, veci sme odovzdali, zaviazali sme si oči a nasadli späť do dodávky. S Martinom sme boli vysadení ako prví. Po zhruba 20 minútach jazdy sme si dali dole šatky z očí, vystúpili sme, Marťa nám predala obálku, zapriala veľa šťastia a aj s dodávku zmizla z dohľadu.

Rozkukali sme sa na autobusovej zastávke v nejakej úplnej diere. Boli sme na malej dedine, kde bolo len zopár domov, roľnícke družstvo a hromada preháňajúcich sa traktoristov. Najprv sme mali v pláne poriadne si prečítať inštrukcie a úlohy, pozrieť obrázok a vydať sa na prieskum.

Z obálky sme teda vytiahli fotku nášho cieľa. Počkať, veď to miesto poznám! Keď som si pred pár mesiacmi pozerala zájazdy Expedition Clubu, presne toto miesto bolo súčasťou jedného z nich. Ale je to fakt ono? Veď sa nachádza v inom štáte!

Prvotný šok sa nám podarilo rozdýchať a začali sme si čítať zoznam s 50 úlohami. Nedostali sme sa ešte ani do polovice, keď na nás zo záhrady toho jediného domu, čo bol pri zastávke, zavolali dvaja týpci, či nepotrebujeme pomôcť. Pribehli sme za nimi, či náhodou nepoznajú miesto na fotke. Neboli si istí, tak nás rovno pozvali na záhradu, že to spolu preberieme pri pohári vína aj s ich manželkami.

Naša domnienka sa potvrdila a naši hostitelia boli úplne nadšení, keď sme im rozprávali, čo je vlastne našou úlohou počas nasledujúcich 48 hodín. Pustili sa s nami do plnenia niektorých úloh a keď sme nevedeli odpovedať na otázku, že kde budeme spať, ponúkli nám ešte aj nocľah. Na moje prekvapenie nám prenechali celý dom, pretože ho využívali len ako víkendovú chatu a na noc išli spať do mesta.

Ráno nám na raňajky priniesli burek, čo bola aj jedna z úloh. Okrem toho sa nás prišiel pozrieť aj brat s manželkou, ktorá nám na cestu nabalila plnú tašku jedla. Mali sme tu z pekla šťastie, pretože naši hostitelia v ten deň išli na návštevu k rodine do zhruba 70 kilometrov vzdialeného mesta, ktoré sa nachádzalo presne na našej trase.

Zviezli sme sa teda s nimi a odtiaľ sme začali stopovať. Najväčší problém bol na odpočívadle tesne pred hranicami, kde nás nikto nechcel zobrať. Stopovali sme tam zhruba dve hodiny, až sa Martinovi podarilo uloviť pár nemeckých dôchodcov, ktorí tam pôvodne ani nezastavovali kvôli nám.

Náš suverénne najluxusnejší odvoz

V ostatných prípadoch nám vždy niekto zastavil maximálne do 10 minút, takže sme mali pocit, že sa presúvame rýchlosťou svetla. Zhruba hodinu pred západom slnka sme sa ocitli v malom meste, kde sme opäť narazili na problém. Kde budeme túto noc vlastne spať? Noci boli na začiatku mája ešte chladné a jeden spacák by nás oboch asi príliš nezahrial.

Prechádzali sme sa mestom a odhodlávali sme sa niekoho osloviť, či nás nenechá prespať u seba doma. Nikoho sympatického sme však nevideli a tak sme zúfalo stáli na chodníku s tým, že tak si asi ideme nájsť útulné miestečko niekde na miestne futbalové ihrisko alebo do lesa.

Vtom popri nás presvišťalo staršie bmw-čko a týpek na nás z okna kričí, či potrebujeme niekam hodiť. Tak sme naňho zakričali, že hej, a auto sa otočilo a vrátilo sa pre nás. Sedeli v ňom dvaja kamaráti okolo tridsiatky, ktorí sa vraj išli len tak previezť. Súhlasili, že nás hodia až do hlavného mesta nášho druhého štátu, ktoré bolo v tú chvíľu vzdialené zhruba hodinu jazdy.

Vodič toho veľa nenarozprával, pretože nevedel moc dobre po anglicky, a navyše pôsobil ako miestny mafiánsky boss. Jeho hyperaktívny spolujazdec Boris nás naopak takmer ani nepustil k slovu. Najprv som z tejto dvojky mala čudný pocit, ale po chvíli sme sa naladili na rovnakú vlnu. Cestou nám na benzínke kúpili jedlo a tiež sa nadchli pre našu misiu. Naše dnešné spanie vraj musíme nejako vymyslieť!

Po chvíľkovej úvahe sa Boris tváril, že si spomenul, že má v hlavnom meste byt. Veta „Wait, I have an apartment there!“ v nás okamžite vzbudila nádej, že možno aj túto noc sa nám podarí u niekoho prespať.

Do mesta sme dorazili tesne pred západom slnka a naši noví kamoši nám ponúkli, že by sme si ho mali ísť pozrieť na kopec. Samozrejme, že sme súhlasili, a s tým najlepším načasovaním sme dorazili na takýto nádherný výhľad:  

Potom nás už len zaviezli na Borisov byt, kde nám predal vstupnú kartu s tým, že mu vlastne nemáme čo ukradnúť okrem jeho milovaného bmx bajku. Ten by sme vraj kradnúť fakt nemuseli. Večer sme si prezliekli periny, dali sme si na večeru uvarené vajíčka s maslovými sušienkami (prekvapivo dobrá kombinácia!) a vyspali sme sa ako v bavlnke.  

Ráno sme sa na okraj hlavného mesta dostali električkou, a keďže sme nemali peniaze, museli sme ísť načierno. V parku sme zastavili pána so psom, ktorý vedel skvele po anglicky, a pýtali sme sa, ako sa dostať na naše cieľové miesto. Pán sa veľmi čudoval, prečo proste nepoužijeme mapy a telefón. V dnešnej digitálnej dobe je už vlastne divné aj to, keď sa niekoho spýtate na cestu.

Nasmeroval nás do neďalekej dediny, kam nás znova zviezol nejaký nemecký dôchodca (fakt sme neboli v Nemecku) a následne aj jeden milý pár, ku ktorému sme sa ledva zmestili do ich miniatúrneho trabanta s našimi veľkými batohmi. Z tejto nemenovanej dediny bol cieľ na dosah, to sme však netušili, aká zbesilá jazda nás ešte čaká...

Po chvíľke stopovania nám zastavila staršia biela audina a už pri prvom pohľade na vodiča som zaváhala, či k nemu nasadnúť. Vôbec nevedel po anglicky, ale vehementne signalizoval, že máme nasadať. Boli sme radi za odvoz, tak ja som si sadla dozadu a Martin na predné sedadlo. Po chvíľke jazdy týpek na okraji dediny nečakane zišiel z hlavnej cesty a zašiel do dvora jedného z domov. Tam sedeli dvaja pofidérni páni, náš vodič vystúpil a začal nám niečo nezrozumiteľné hovoriť. V tejto chvíli som sa už začínala modliť, táto scéna totiž vyzerala tak, že nás idú okradnúť.

Týpek vlastne len chcel, aby sme si hodili batohy do kufra, kolegom tam vyhodil basu piva a oni mu na oplátku strčili do pusy dve kolieska salámu. Okej, tak možno nás nakoniec nejdú okradnúť!

Keď sme sa vrátili na hlavnú cestu, na chvíľku som si vydýchla. Ale ozaj len na chvíľku, pretože náš vodič sa asi niekam ponáhľal, a ostré zákruty tak rezal 90-tkou. Do toho sa neustále pokúšal ladiť rádio (asi aby nám spríjemnil tú strastiplnú cestu), zapálil si cigaretu a otvoril si plechovku piva. To mu samozrejme vypenilo do klína, takže sa k týmto činnostiam pridalo ešte aj utieranie svojho rozkroku. A k tomu všetkému Martinovi na prednom sedadle nefungoval pás.

Keďže píšem tieto riadky, zjavne sme to prežili, ale bola to suverénne najhoršia jazda autom, akú som zažila. O to viac sme sa tešili, že dorazili do cieľa!

V cieli!

Deadline bol v sobotu o 17, nám sa podarilo prísť už o 11:30 s domnienkou, že určite budeme prví. Na naše prekvapenie v cieli už čakala jedna z dvojíc. O niekoľko hodín nás predbehli dvaja zemědělci z Krkonoš, ktorí z hlavného mesta do cieľa prešli peši cca 40 kilometrov počas noci. Víťazstvo si teda naozaj vydreli, kým sme my dvaja vyspávali v byte u niekoho doma.

Kým dorazili ďalšie dve dvojice, zašli sme si obzrieť budovy dávno rozpadnutých hotelov a pripravili sme si v lese táborisko. Na naše prekvapenie jedna z dvojíc bola nútená výsadek vzdať a museli sme ich tak zájsť vyzdvihnúť. Večer sme si už urobili ohník, otvorili pivko, opiekli špekáčiky a do noci sme si rozprávali zážitky z našich ciest. Presne takto nejak si predstavujem krásny jarný večer!

Ráno nám začalo trochu pršať, tak sme rýchlo zbalili spacáky, vybrali sme zo stanu škorpióna menom Vendelín (doteraz sa nádejam, že tam vliezol až ráno a nebol tam s nami celú noc) a vyrazili sme na dlhú cestu do Brna. Cestou sme sa ešte zastavili v jednom zaujímavom múzeu. Vedeli by ste, kde sa nachádza, na základe fotky tohto tunelu?

Moje úprimné hodnotenie zájazdu

Čo sa týka organizácie výpravy, nemám absolútne čo vytknúť. Expedition Club má výsadky vychytané, keďže sa organizujú pravidelne. Skvelý bol výber cieľa a zároveň aj miest, kde sme boli vysadení – štyri podobne veľké dedinky, kde sa každej dvojici podarilo zohnať nejaké ubytovanie na prvú noc.

Vyzdvihnúť musím našu sprievodkyňu Marťu Podhůrskú, ktorá odšoférovala stovky kilometrov,  ochraňovala nás pred divokou zverou a kultúrne nás obohacovala svojimi príbehmi z ďalších výprav.  

Kamarát Vendelín

Skvelé je, že na výsadek sa môžeš prihlásiť aj ako jednotlivec. Keďže počet účastníkov býva vždy párny, parťák do dvojice sa pre teba určite nájde.

U iných cestovných kancelárií som sa s podobným konceptom zájazdu zatiaľ nestretla, takže za mňa ide naozaj o jedinečnú skúsenosť. Výsadek nám zároveň pomohol uvedomiť si viacero vecí:

• Stopovanie je skvelý spôsob prepravy! Je to zadarmo a málokde si tak dobre pokecáte s miestnymi, ako práve pri jazde autom.

• Všade nájdete dobrých ľudí, stačí sa trochu menej báť požiadať niekoho o pomoc, informácie alebo dokonca o nocľah. Nehovorím, že v každej krajine by to šlo tak jednoducho, ale mnohokrát nám naše vlastné strachy a predsudky bránia v komunikácii s lokálnymi ľuďmi.

Pomer cena-výkon

Za výsadek sme na jar 2025 zaplatili 7 290 Kč (cca 290 €) a poviem ti, že za tak málo peňazí som tak veľa zážitkov asi nikdy nemala. Keď nepočítame samotných 48 hodín výsadku, kedy sme boli odkázaní sami na seba, bola v cene doprava, cestné poplatky a mýto, pivko a opekačka v posledný večer a samozrejme organizácia zájazdu. Výsadek je cenovo dostupný aj pre študentov alebo podľa mňa sa skvele hodí aj ako darček pre partnera/-ku alebo kamaráta/-tku. Takýto zážitok medzi vami vytvorí doživotné puto!

Namiesto toho, aby na mňa v stane dával pozor, tak radšej vyspával!

Oplatí sa ísť bez cestovky?

Toto je typ zájazdu, ktorý snáď ani nie je absolvovateľný bez cestovky. Samozrejme, že stopovať a presúvať sa bez peňazí môžeš aj sám, ale ten moment prekvapenia z miest, kde ťa vysadili a kam sa máš dostať, sa asi nasimulovať nedá. A úlohy, ktoré cestou plníš, sú už len ďalším zaujímavým bonusom.

Nádherné výhľady cestou - sem sa ešte musím niekedy vrátiť!

Zhrnutie

Hoci sme pred samotným výsadkom mali celkom dosť stresu, teraz môžem s kľudným srdcom vyhlásiť, že by som to celé okamžite absolvovala znova! Ako píše Expedition Club, výsadek je určený impulzívnym jedincom, ktorí sa radi nechávajú prekvapiť, alebo neimpulzívnym jedincom, ktorí by radi urobili niečo impulzívne. Je teda vhodný fakt úplne pre každého. Aj taký introvert ako môj Martin si ho užil, dokonca oslovoval ľudí snáď viac ako ja, a keď sme sa vrátili domov, všetkým o našich dobrodružstvách nadšene vykladal.

Ak ťa náš zážitok zaujal, príliš nad tým nepremýšľaj a hoď si prihlášku na ďalší výsadek aj ty. Ver mi, že nebudeš ľutovať!

Aktuálne vypísané výsadky nájdeš na webe Expedition Clubu!