Zimný prechod Nízkych Tatier #víkendovka

Ak v zime hlásia na horách slnečné počasie a vy neviete čo s voľným víkendom, asi najznámejšiu časť hrebeňa Nízkych Tatier si musíte prejsť! Ak ste už na Chopku náhodou lyžovali alebo ste tu boli v lete, vôbec to nevadí. Prejsť si zasnežený nízkotatranský hrebeň s prenocovaním na Kamennej chate je totiž úplne iný zážitok.

Doprava

Vlakom/Autobusom – východiskovým bodom našej turistiky bude Liptovský Mikuláš, kde sa dá skvele dopraviť hlavne vlakom. Ak chcete prechod stihnúť počas víkendu, ideálnym riešením je prespať z piatka na sobotu priamo v Mikuláši. Ďalší deň ide o 8:25 zo stanice autobus, vystúpite na zastávke Demänovská dolina, Jaskyňa Slobody.

Prechod končí v horskom sedle Čertovica, ktoré pretína frekventovaná cesta a zároveň je tu zastávka s názvom Čertovica, motorest. V podvečerných hodinách odtiaľ ide do Mikuláša jediný spoj o 17:49 (pozor, chodí len v sobotu a nedeľu). Ak by ste tu mali veľa času do príchodu autobusu, sú tu celoročne otvorené reštaurácie, v ktorých si môžete spríjemniť čakanie.

My sme na Čertovicu dorazili ešte za svetla a s vidinou stihnutia skoršieho vlaku domov sme si povedali, že do západu slnka skúsime stopovať. Po nekonečných 40 minútach a asi milióne áut, ktoré nás ignorovali, nám konečne zastavil týpek, ktorý však pokračoval na Poprad. Zviezli sme sa s ním aspoň do dedinky Kráľova Lehota. Odtiaľ mal ísť autobus, ktorý však meškal kvôli dopravnej nehode. Bola už tma a zima, ale Martin stopovanie nevzdával. Ja som bola skeptická, po tme nás predsa nikto nevezme. Ešte k tomu sme boli zabalení v oblečení od hlavy až po päty. Na moje prekvapenie nám zastavilo hneď druhé auto a milý manželský pár nás zaviezol až na stanicu do Mikuláša a skorší vlak sme stihli.

Vyššie spomínané  časy odjazdov si pri plánovaní radšej overte na cp.sk!

Autom – vzhľadom na to, že trasa nezačína a nekončí v rovnakom bode, odporučila by som auto zaparkovať v Liptovskom Mikuláši a do Demänovskej doliny a z Čertovice späť do LM sa zviezť autobusmi.

Trasa

Náš prechod začal pri Jaskyni Slobody, po pár minútach chôdze po asfaltke sme odbočili do lesa na žltú značku a hneď na úvod sme sa poriadne zapotili v strmom výstupe. Prechodom cez Stodôlky a Ostredok sme sa dostali do Demänovskej doliny. Obdobie lyžovačiek bolo v plnom prúde, takže okrem davov ľudí a ďalších hotelov vo výstavbe (akoby ich tu ešte nebolo dosť) tu nič zaujímavé neuvidíte.

Pod Sedlom Poľany

Popri Vrbickom plese sme pokračovali po žltej a po pár chvíľach sme v lese boli úplne sami. Toto je veľmi pekná časť trasy popri potoku s postupným stúpaním zasneženým lesom. Pod sedlom Poľany je stúpanie strmšie – v tomto úseku je nevyhnutné mať mačky/nesmeky. V tomto úseku môže byť sneh zľadovatelý a od vetra vyhladený ako zamrznuté jazero. Ak ste tadiaľto ešte nikdy nešli, odporúčam sa sem vybrať, keď nie je čerstvo nasnežené. Takto pred vami určite bude prešľapaná cestička, ktorá by sa v novom snehu hľadala celkom ťažko.

Keď sme sa vyšvihli do sedla, už to bola len pohodička po červenej značke až na Chopok. Nie sú tu žiadne nebezpečné úseky, hrebeň je dostatočne široký. Po niekoľkých miernych stúpaniach a klesaniach sme sa dostali až ku Kamennej chate, ešte pár výškových metrov sme museli prekonať na samotný Chopok. Dorazili sme akurát na západ slnka, načasovanie už nemohlo byť lepšie. V tomto čase končila aj lanovka, takže z chaty odchádzali poslední lyžiari a mali sme ju v podstate celú pre seba.

Na druhý deň sme sa po raňajkách vybrali smerom na Ďumbier, kde nás čakalo príjemné prekvapenie v podobe menšieho stáda kamzíkov. Napodiv neboli príliš plachí a bez hanby sa procedúrovali popri chodníku. Z Chopku aj z Ďumbiera sme mali úžasné výhľady na celý tatranský oblúk, na oblohe nebol jediný obláčik.

Priama trasa z Ďumbiera na chatu M. R. Štefánika býva cez rok uzavretá, preto sme sa vrátili do Krúpoveho sedla, aby sme pokračovali po červenej. Až neskôr sme sa dozvedeli, že v zime sa takto netreba vracať a ku Štefáničke sa môže zísť priamo. Druhý deň je relatívne ľahký oproti tomu prvému, prechádzka po hrebeni je zavŕšený klesaním do sedla Čertovica, kde táto naša víkendovka končí. Ak by ste mali viac času ako než my, hrebeň Nízkych Tatier má po dedinku Telgárt ešte ďalších 43 kilometrov.

Trasa 1. dňa: https://mapy.cz/s/bejeracale

Trasa 2. dňa: https://mapy.cz/s/pasulupuhu

Ubytovanie, jedlo a vybavenie

Ubytovanie v Liptovskom Mikuláši sme išli veľmi low-cost, z piatka na sobotu sme prespali v hoteli Palazzo. Nocľah na Kamennej chate si môžete rezervovať online na ich webe, chata je krásne prerobená, nájdete tam normálne splachovacie záchody a aj sprchu (za poplatok 2 €, dá sa tu platiť kartou). Určite si nezabudnite štuple do uší! Ja som spravila túto horibilnú chybu a kvôli chrápajúcemu pánovi z Poľska som spala asi tak 4 hodiny. Večeru sme si vybrali z ich klasickej dennej ponuky a raňajky boli vo forme bohatých švédskych stolov.

Počas druhého dňa si môžete teplé jedlo kúpiť cestou na Štefáničke, vydávali ho však len cez okienko, posedenie bolo vonku, ale zato s pekným výhľadom. Na konci trasy sa môžete najesť aj v reštauráciách na Čertovici.

Čo sa týka vybavenia, nevyhnutné sú určite mačky/nesmeky a vysoké nepremokavé turistické topánky. Nezabudnite si tiež termosku, čaj, turistické paličky, slnečné okuliare a opaľovací krém.

Na záver mi nedá neodporučiť gastronomický zážitok ešte z Liptovského Mikuláša, kde sme mali hádam tú najlepšiu pizzu, čo som kedy jedla. Spojenie najlepšia pizza+Liptovský Mikuláš nedáva zmysel ani mne, ale o tomto tvrdení sa môžete sami presvedčiť v talianskom bistre La Simona.